SOLIDÁRNOSŤ

Už veľa krát sa mi osvedčilo, že fenomén trvá len pár dní a potom naň všetci zabudnú, no stereotypy tie pretrvávajú večne. Už druhý rok žijem na medzinárodnom internáte a musím sa priznať, že často krát som sa zahanbila nad svojou nevedomosťou, či nezaujatosťou. Každopádne denný kontakt s rozličnými kultúrami ma obohatil a dal mi nový pohľad na svet a jeho rozmanitosť.

Napríklad „nevraživosť" voči tomu že moslimky nosia hidžab. Nie je to tak vždy. Sú tu aj dievčatá, ktoré som so šatkou nevidela... moja zvedavosť mi nedala a tak som sa spýtala. Vysvetlenie je veľmi jednoduché, šatku na hlavu si dá len tá,  ktorá je svojím náboženstvom presvedčená ( majú skôr iné pravidlá a zvyklosti, ktoré sú v mojich očiach oveľa prísnejšie)... no skôr ako budeme odcudzovať túto tradíciu mali by sme začať od seba samých – ako dieťa, ale aj teraz ženy v kostole majú na hlave šatku – no na toto sme už asi zabudli. To, že je moslimské dievča rozhodnuté nechať svoju krásu len pre muža a nechce provokovať iných, mi pripadá pekná myšlienka – ak v tomto spravíme paralelu na kresťanov. Viete, že jeden z dôvodov prečo boli vymyslené spovedeľnice bol ten, aby kňaz nebol pokúšaný krásou ženy?

Niekedy sa pousmejem nad reakciami kamarátov: keď som sa sťahovala do Sieny, tak sa ma veľa ľudí pýtalo, či sa nebojím mafie. Jasné lebo všetci taliani majú fúziky a revolver ;-) Koncom roka a ešte v septembri to bola otázka utečencov no a behom posledného mesiaca som dostala „pár dobrých rád kde si mám kúpiť nepriestrelnú vestu.“

No, spontánna reakcia nás všetkých na posledné udalosti ma príjemne prekvapila a preto som sa rozhodla načrtnúť naše spolunažívanie a výsledky: Aby som Vám trocha priblížila situáciu: na mojej škole sú študenti z 93 krajín sveta, v Siene sú 3 univerzity a moja rezidencia je jedna z najväčších, čiže tento celý „guláš kultúr“ sa sústreďuje práve tuná a jeho „ohniskom“ je malý dvor uprostred. No napriek tomuto všetkému sa tu nikdy nestal žiadny incident, napriek tomu, že sme všetci rozdielni a z určitého uhľa pohľadu iní, v skutočnosti sa k sebe správame ako seberovní, a jeden druhému si pomáhame. 

Pamätám si ako dnes, že keď som prišla na intrák spoznala som sa s chlapcami z Tunisu a Neapolu, ešte v ten večer prišli po mňa a išli sme všetci von, nikto neriešil kto – som, čo – som, z kade –som.

Ďalšiu príhodu mi povedal kamarát / Talian/ , že počas prvého týždňa mal pokazenú sprchu: chalani ( Egypt, Kamerun) ,ktorých spoznal na obede ho nechali, aby sa u nich sprchoval celý týždeň...

To, že každý z nás má za sebou podobné skúsenosti nás viedlo k tomu , aby sme urobili raz za čas assemblea, kde sa rozprávame o tom ako môžeme ukázať ostatným, že sa dá spolunažívať bez problémov a sporov. Našu rozdielnosť vnímame ako obohatenie a nie ako problém. A slová, ktoré padali najviac? „Čo treba urobiť je rešpektovať sa a snažiť sa pochopiť druhých....“ týmito pár riadkami som len chcela poukázať na fakt, že všetko sa dá keď sa chce....nemusíme sa hneď milovať či byť najlepšími kamarátmi – to sa samozrejme nedá – no stačí byť len nezaujatí voči iným a netreba hneď hádzať všetkých do jedného vreca.