Sakrálne umenie

Ak sa prechádzate Talianskymi mestečkami a nakuknete aj do nejakého kostola či dómu, zamýšľali ste sa nad tým, čo vlastne vidíte alebo čoho by ste si mali všímať? Samozrejme, oltár, kríž či celková výzdoba určitého slohu sú na prvom mieste. Navyše treba brať do úvahy aj storočie, umelecké obdobie a región (čo pre Taliansko znamenalo: región = vlastný štát s vlastnou kultúrou).

Napríklad Benátky: mesto pretkané zmesou kultúr vďaka obchodnej prosperite. Preto, napríklad obrazy benátskych maliarov v období renesancie boli do detailov vykreslené, čo bolo skôr typické pre severné krajiny.

  flámsky maliar Jan van Eyck, 1435

 benátsky maliar Sabastiano Piombo, 1512 

Ďalší faktom je, že pre nepriaznivé podmienky ako vlhkosť a tmavé priestory, sa umelci radšej sústreďovali na tvorbu triptychov či gobelínov ako na fresky.

Triptych - je to drevená tabuľa, na ktorej sú namaľované výjavy zo svätého písma, zväčša umiestnená nad oltárom. Môže byť rozdelená až do ôsmych častí.

Vo Florencii si určite všimnete pozostatky byzantského umenia, ktoré je typické pre svoju zlatú farbu. Postavy sú bez objemu.

No neobchodovalo sa len na severe ale aj v tomto zámožnom meste. Vznikol tu nápad masovej výroby dekorácie. Lucca della Robbia florentský umelec a v jeho botteghe sa vytvárali šablóny Panny Márie, Ježiša a Svätých. Zákazník si už sám vytvoril kombináciu, ktorú chcel vsadiť do múru či steny domu.

A čo takto večný Rím? O jeho imperiálne oživenie sa snažili v 15.storočí najmä pápeži Július II a Klement VII ( obaja z florentského rodu Medici). Práve v období renesancie sa našlo veľa vykopávok antického Ríma, ktorými sa umelci nechali inšpirovať a kopírovali ich vo svojich maľbách. 

Spinario, 1. storočie pred Kristom, tento motív patril k jedným z najobľúbenejších

K umelcom, ktorí mali Antiku za svoj ideál  patril napríklad aj Michelangelo. Samozrejme, že Dávid je jasným príkladom, no jeho obdiv pre antiku môžeme napríklad vidieť aj v obraze Tondo Doni – kde sa Panna Mária svojou fyziognómiou skôr ponáša na grécku bohyňu.

Michelangelo, Tondo Doni

 Michelangelo bol ku koncu svojho života za svoje diela ( najmä za fresky v Sixtínskej kaplnke ) kritizovaný. Všetko vyvrcholilo Trentským koncilom(1563-1570) a v roku 1565 nahým postavám z posledného súdu boli primaľované rúcha či figové listy, niektoré boli počas reštaurácie odstránené. (mimochodom Michelangelova freska obsahuje 390 postáv)

Často krát vám výklady hovoria o „Svätom rozhovore“ ( La sacra conversazione)– je to vlastne zobrazenie Panny Márie, ktorá je obklopená svätými.

A čo si treba predstaviť pod božím svetlom? Myslím si, že obraz od Lorenza Lotta je dosť výrečný:

V neposlednom rade treba brať do úvahy, či dielo na ktoré sa pozeráte je v múzeu, čiže vytrhnuté z kontextu pre ktoré bolo pôvodne vytvorené. Tu hrozí mylné vysvetlenie... Kladiete si otázky, na ktoré nedokážete odpovedať. Veľa umeleckých diel bolo premiestnených najmä počas vlády Napoleóna, ktorý mal záľubu „v suveníroch“.

Skúste porozmýšlať nad touto maľbou s názvom Snímanie z Kríža od Pontorma:

 Pontormo, Deposizione, Firenze

Ak vidíte len samotný obraz, bez názvu – možno by ste ani nepovedali, že je to snímanie Ježiša Krista. Postavy (asi okrem Márie) sú ťažko identifikovateľné. Môžete sa pýtať kto sú tí, čo nesú Ježiša – pretože predpokladáte že ho nesú do hrobu ako je písané vo Svätom písme.

No, ak obraz vidíte v kontexte dostane úplne iný rozmer. Telo Ježiša nesú dvaja anjeli (žiadny človek, pozemská bytosť, by s takou ľahkosťou nedokázala odniesť mŕtve mužské telo. Aj keď postava nemá aureolu či krídla nemusí byť vždy človekom, ďalším príkladom je toho Posledný sú od Michelngela, ktorého postavy nemajú žiadne z týchto symbolov) Ale späť k obrazu: na počudovanie Ježiša nenesú do hrobu ale k pozorovateľovi, s ktorým viažu očný kontakt. Nesú ho na oltár – kde jeho mŕtve telo bude bude premenené a nám podané v podobe hostie.

Čiže obraz nás má upozorniť na Božie telo a nie na výjav zo sv. Svätého písma.